História Kvarneru. Bojovalo oň množstvo mocností
Aj napriek pomerne rôznorodé prostredie kvarnerského regiónu je pre neho z historického hľadiska typickej striedanie niekoľkých silných mocenských vplyvov. V staroveku to bola Rímska a neskôr Byzantská ríša, v stredoveku Benátska republika a Habsburskej mocnárstva a po napoleonskej epizóde na začiatku 19. storočia postupne Rakúsko-Uhorsko, Taliansko a Juhoslávie.
O väčšinu najstarších dochovaných známok osídlenia Kvarneri sa zaslúžili Rimania. Oblasť začlenili do svojich ilyrských provincií a založili prvý osady. Cres nazývali Crepsa, Krku hovorili Curictum a Rab pomenovali Arba. Na mieste dnešnej Rijeky vyrástla Tarsatica, časom chránená mohutným opevnením (liburnská val).
Potulky stredovekou históriou Kvarnerského zálivu
Po zániku Rímskeho impéria tu svoju moc uplatňovala Byzantská ríša, ale už v 7. storočí prichádzajú Chorváti - prvý Slovania. Najvýraznejší rozvoj samozrejme zažívala Rijeka, ktorá v 13. storočí za vlády aquilejských patriarchov získala titul mesta. V roku 1471 sa stala majetkom Habsburgovcov, naopak Benátčania sa presadili hlavne v meste Rab.
Benátskej republike patril do roku 1797 tiež Cres, zatiaľ čo Rijeka dostala roku 1717 štatút slobodného prístavu. Po porážke Napoleona v regióne posilnilo svoj vplyv Rakúske cisárstvo (po roku 1867 Rakúsko-uhorská monarchia).
Kvarner v zrkadle novodobých dejín
Hoci po rozpade Rakúsko-Uhorska na konci prvej svetovej vojny (1918) nadpolovičná väčšina obyvateľov Rijeky hlasovala za pripojenie k Talianskej republike, časť mesta pripadla novo sa rodiacej Juhoslávii. Juhoslovanský štát získal aj všetky ostrovy v Kvarnerskom zálive (s výnimkou Cres, ktorý spoločne s blízkou Istriou tiež spadal pod Taliansku).
K začlenenie do socialistickej Juhoslávie v prípade celej Rijeky a Cres došlo po druhej svetovej vojne (1947). Súčasťou samostatného Chorvátska sa kompletné Kvarner stal o 46 rokov neskôr.
